(Bálik/Piussi)
Keby som s nimi mala žiť,
budem taká ako oni,
ale ja viem, že ja chcem odísť
a všetci sú mi voľní.
Ráno odchádzam preč,
keď každý ešte spí
a najradšej mám prvý sneh a v ňom
moje prvé ranné stopy.
Všetci sa smiali,
keď som prišla do pekární,
volám sa Táňa Malá,
dobrý deň, od dnes tu pracujem.
Dali mi do ruky kýblik a povedali:
"Choď a pozbieraj mŕtve šváby z haly!"
Netreba sa báť chodiť ráno za tmy,
netreba sa báť, keď slnko zapadá,
netreba sa báť oplzlých rečí z haly,
netreba sa báť, treba sa nebáť.
Namiesto obeda chodím von,
obed je pol hodiny voľno
a ľudia keby vedeli čo jedia,
pomreli by hladom.
S Elenou sa na tom smejeme,
veď celé dni a celé týždne
sme tu zlepené a zavarené
ako višne vo víne.
Elena vraví, že bude vojna,
je o tom presvedčená
a niekedy je celý deň ako vymenená.
Nič nevraví a po tvári jej tečú slzy,
slzy čo padajú do polevy na punčové rezy.
Netreba sa báť chodiť ráno za tmy,
netreba sa báť, keď slnko zapadá,
netreba sa báť oplzlých rečí z haly,
netreba sa báť, treba sa nebáť.
Ja sa nebojím veľkej bolesti,
mne príde zle pri malom bodnutí,
aj minule si ma podali chalani z pekární.
Ten najväčší ku mne pribehol
a oprel ma čelom o čelo,
vravel mi: "Vieš koľko vydrží ľudské telo!"
Netreba sa báť chodiť ráno za tmy,
netreba sa báť, keď slnko zapadá,
netreba sa báť oplzlých rečí z haly,
netreba sa báť, treba sa nebáť.
