Prázdna strana volá,
vpísať do nej slová,
vtlačiť kus domova,
ísť preč zas, odznova.
Hviezda, čo mi svieti,
príde, zas odletí,
deň prvý, potom druhý, tretí,
javí sa ako sen, jak sen malých detí.
Vieš, cením si všetky slová pekné,
pri ktorých srdce moje zmäkne,
sa odomkne, no potom zas premkne,
jak vlastne všetky snahy praveké.
Teraz však niečo celkom iné,
inak to trápi moje chvíle,
pohľady dlhé, krátke, nevinné,
jediná hviezda všemu navine.
Refrén:
No márne hľadám cestu späť,
len Ty si moja odpoveď.
Nie, nieto krajšie pocity,
vtedy, keď blízko, blízko mňa si Ty.
Preto mi zasvieť, bližšie ku mne príď,
kým sa zas zjaví ranný svit,
kým svetlo zaznie, nech len chvíľu, málo,
čakám, by sa už niečo stalo.
Či ste vy ženy, či sme to my muži,
chcem prestať, niečo ma vždy drží,
po čom to vlastne moje srdce túži,
to otázka... Odpoveď netuším.
Hviezda, čo mi svieti,
príde, zas odletí,
deň tretí, potom štvrtý piaty,
či sa nastálo ona ku mne vráti.
V mysli mám chvíľu, ktorá sa nestala,
moja tajná túžba sa k nej priznáva,
čo s tvojim príchodom zo dna povstáva
a bez teba sa zármutku oddáva.
Každým dňom tú istú otázku si kladie,
či pre ňu správne odpovede nájde,
či znova spadne a už ostane na dne,
alebo vstane a jej svetlom zmladne...
Refrén:
No márne hľadám cestu späť,
len Ty si moja odpoveď.
Nie, nieto krajšie pocity,
vtedy, keď blízko, blízko mňa si Ty.
Preto mi zasvieť, bližšie ku mne príď,
kým sa zas zjaví ranný svit,
kým svetlo zaznie, nech len chvíľu, málo,
čakám, by sa už niečo stalo.
A čakám, čakám, čakám,
k Tvojim nohám pomaly si kľakám,
a nepýtam sa znova, kde a kam,
kam letíš, koniec všetkým otázkam...
