Keď stretneš človeka v objatí samoty
duša pookraje, srdce sa rozbúši.
Keď stretneš druhého, ktorý vždy vie čo chce,
choď za ním, drž sa ho, bude ti na prospech.
Keď stretneš ďalšieho, ktorý ťa uznáva,
ukáž mu, že aj on tebe sa pozdáva.
No a keď niekoho, kto ťa vraj miluje
vedz to len na chvíľu, rýchle to pominie.
Ak pritom pocítiš na duši zachvenie,
také čo trochu znie jak krídla motýlie.
Buď v strehu, nedaj sa oklamať vidine,
sú to len mole - tie čo vyšli zo skrine.
Vôjdu ti do útrob, zaplavia okolie,
lietajú, ískajú, tvária sa nevinne.
Sú ako v nirváne až kým zakuklené
zmenia sa na zrúdy, na hladné beštie.
Začnú ťa požierať a ty nič netušíš.
Ani už nie je čas, nejde to odvrátiť.
Cítiš len pálenie, možno tak trochu tlak,
nevieš o pohrome, dáš sa im napospas.
City sú vzácnosť a krehkosť čo drieme v nás.
Neradno rozdávať, či dať na sebe znať.
Len čo ich prejavíš, hneď si za slabocha.
Silný ten kto sa im tak ľahko nepoddá.
Sila a hrdosť je to čo sa predáva.
Nie ten kto bezhlavý dušu si na dlaň dá.
A potom budí sa s pohľadom do prázdna.
Z motýľov pandravy, z idolu obluda.
Len ak si pánom ty nad iných osudom.
Len vtedy vyhrávaš. Zase si zabudol?
Cítiš len pálenie, možno tak trochu tlak,
nevieš o pohrome, dáš sa im napospas.
