Prebudil som sa do príjemného dňa,
a svet bol nádherný,
sen letnej polnoci ma vtiahol do svojho čara...
Snívalo sa mi o starom mužovi,
sediacemu a sledujúcemu dážď po celú noc,
nemohol zažmúriť oko, ako všetky tie kvapky padali...
Rozprával mi o nádhere, skrytej v našich čelách,
rozprával mi o podlosti,
ktorú namiesto nej ukazujeme...
A keď urobíme nesprávny krok,
poučíme sa zo všetkej tej bolesti?
Sen letnej polnoci, ako muž sledoval dážď...
A potom o polnoci prevrátil do seba ďalší drink,
a naklonil sa k môjmu uchu:
“Po polnoci si predĺžime polovicu noci, alebo možno viac”
A začal mi rozprávať, načo to všetko bolo dobré...
Prebudil som sa v kresle,
muž odišiel, ani neviem kam,
nechal ma tam sedieť, a pozerať na dážď...
Moc si z toho nepamätám,
ale znela mi ozvena jeho slov,
sen letnej polnoci,
a potom opäť prebudenie...
Možno toho muža už nikdy nenájdem,
možno odišiel navždy,
možno tu budem musieť sedieť,
a sledovať počasie...
Jedna vec mi celkom určite pomohla,
stala sa tamtú noc,
odhalila mi niečo odlišné medzi nesprávnym a správnym...
A o polnoci, ak nemôžeš spať,
môžem sa nakloniť k tvojmu uchu,
po polnoci si predĺžime polovicu noci, alebo možno viac,
a ja ti začnem rozprávať, načo to všetko bude dobré...
Prebudil som sa do príjemného dňa,
a svet mi pripadal nádherný,
sen letnej polnoci ma drží v svojom kúzle...
