Dve veci, ktoré ma najviac mátali
sú dni, kedy som si mal vybrať vkladné knižky
a keď som nechal Billa Hubbarda v zemi nikoho.
Bol som vysadený do ich zázemia.
A skôr ako som spravil dva tri kroky v ich území
tak som začul volanie,”Ahoj Razz, som rád
že ťa vidím. Som tu už druhú noc”,
a povedal “Cítim sa biedne” a bol to
Bill Hubbard, jeden z mužov, ktorých sme cvičili
v Anglicku, v jednom z prvých práporov. Pozrel som sa
na jeho zranenie, prehliadol som ho celého; videl som
že to bolo asi smrteľné zranenie. Asi si vieš predstaviť
v akých bol bolestiach, bol obliaty potom;
a ako som prešiel asi cez tri krátery, krížom,
bolo tam... bol tam chodník alebo cesta
cez ktorú som sa k nemu mohol dostať lepšie.
Prosíkal, “Nechaj ma tak, nechaj ma tak,radšej zomriem,
radšej zomriem, nechaj ma tak.“
Dúfal som že omdlie. Povedal “Nemôžem ísť ďalej,
nechaj ma tu zomrieť.” Ja som povedal “Ak ťa tu nechám
Bill, nikto ťa tu nenájde, tak skúsme to ešte raz.”
Povedal “ Tak teda dobre.” A stalo sa to isté;
nemohol sa vôbec postaviť,
a ja som ho tam musel nechať v zemi nikoho.
Nestarám sa o vojnu. Je to jedna z vecí
na ktoré sa rada pozerám, ak vojna začne,
lebo potom viem či naši vyhrávajú
alebo prehrávajú...
