Alba s touto skladbou:
Dual Shock,
Nechajte ma ísť, musím preč,
dusím sa v tomto bullshite,
veľa zavretých dvier,veľa braku v mozgu,
ľudia si podrezávajú krky a skáču z mostu.
Make money money money, urob prachy budeš král,
čo s nimi spravíš, keď budeš sám umierať,
Mať lóve na konte neznamená byť bohatý,
nemôžeš ich zobrať so sebou keď príde rohatý.
Keď ťa uložia do rakvy, rakvu spustia do jamy,
pred očami trúchliacich pozostalých.
Budeš niekomu z nich naozaj chýbať?
Alebo odídeš jak falošná sviňa?
Zapáli za teba niekdo z fellas spliffa?
Otvorí fľašu aby z nej mohol vyliať?
Zmeníš sa na anjela, narastú ti krídla?
Budeš sa na nás ďalej z hora dívať?
Alebo zmizneš niekam, kde sa nedá dýchať?
Peklo je vraj horúce, je v nebi zima?
Čakajú ťa iba červy a hlina?
Uvidíš celý svoj život ešte raz jak divák?
Občas by som chcel byť nemý ako ryba,
je toho na mňa moc, mám sa prestať pýtať?
Všetci sme chytení v sieti žitia
a je len na nás kam pôjde ten výťah.
Všetci sme chytený v sieti žitia
a je len na nás kam pôjde ten výťah.
Ostane po mne len típnutá ciga,
alebo ti budú moje slová chýbať?
Zubatá sa nepýta, keď ťa zavolá tancovať,
nepovie ti "smiem prosiť",
povie ti len "kámo plať".
Berie aj tam, kde sa vidí,
že nemá už čo vziať
a raz to vyzerá jak karma,
raz zase jak náhoda.
Nie je to zlé keď si bol hore aj dole,
keď si mal h*vno aj love,
zažil si radosť aj bolesť.
Zlé je to keď decká zomierajú na pôrodnom stole,
keď sa blázni odpalujú v dave priviazaní k bombe,
zlé je to keď si kvôli prachom a plánom
pracoval usilovne na tom ako sa stať arschloch.
Zavriem oči, letím davom,
je plný samotárov,
je plný samovrahov, ktorým sa to zamotalo.
Chlapcov ktorý v baroch radi hrajú na klavír,
žltý bubon, zlatý banán, čumia na farby.
Pr*jebú výplatu, nemajú tam ani čím zaplatiť.
Kvoli p*čovine to chcú odpískať, keď stratia niť.
Vidím ľudské osudy na dlani ako parmani,
bojovníci versus rozmaznaní fagani.
Fellas mi zomreli na motorke, zomreli na snowboarde,
veľký baba priložil prst, na teba ho zastavil.
Rieka nás unáša, rieka nás utápa,
lahúčko jak mačence, nevadí je úchvatná.
Vladimir Dupkala je v kľude, vie že tak to chodí,
kruh je uzavretý, sú to nekonečné schody.
Všetci sme chytený v sieti žitia
a je len na nás kam pôjde ten výťah.
Ostane po mne len típnutá cíga,
alebo ti budú moje slová chýbať?
