Bene:
Sme zvláštni ľudia - tak pripití a tak sami... Zatvárame bary, otvárame bary, nakladáme bary do zašumených bítov, kým v tých zadymených priestoroch sa dá
krájať zbytočnosť jak každému v hlave vybuchujú vlastné vesmíry za bláznivé precity. Na prahu šialenosti sa vznášajú krištáľiky bytia a pod nimi pár výrazov
s výrazom býka. Bláznov, čo zistili, že život je kryštál a tak zbožňujú chlad v rukách, čo im dáva kryštál. No možno len milujú koňak, bíty a slová, čo sa
stratia, keď barman ráno vpustí tam čerstvý vzduch. Zbožňujeme tie pár hodinové pravdy, ktoré nadránom necháme nad barom spolu s nedopitou kolou jak by nám
anjeli šepli, že ich obetujeme bohom a tajne veríme, že Boh je bohém alebo blázon, čo má slabosť pre slabochov. Hľadáme presný manuál pre zlých, čo vliezli
do životov žien len preto, aby ideály zničili jak mestské osvetlenie. Zabúdame, zúrime, blúdime v spomienkach, opití kričíme: "Ujdime spomienkam!", a vidíme
tváre tých, ktoré ľúbime v spomienkach.
Lyrik:
Kráčame opatrne lebo život je láva, čo zaspala na uliciach v mačacích hlavách. Už celé storočia ľudia uzatvárajú stávky, kedy sa začne taviť a zaplaví bary.
A tak kráčame pozorne jak proroci v pasci, hladíme kamenných levov na rímsach pohľadmi a vnárame sa stratiť na pár drinkov. To portó, tie farby, z ktorých
padá na nás prítomnosť... A tak žijeme pre ten lesk a tlmené svetlá, pre záblesky spektra, čo otvárajú svedomie. A vlákna dymu votkané do pavučiny vytvárajú
prízrak jak Einsteinova hriva (dve pivá!). Hlúčiky gringov, kaukazké hlavy, prazvláštne stavy, vlasy jak klauni, hlavy jak fauni, ich páli tá prítonnosť lebo
pamäť barových dverí je o večných príchodoch. Pár barov o baroch, nechaj sa zblázniť tam, kde život je easy ako plagáty - na nové performances, djov, ktorí
majú štýl, že ked sa začne brieždiť, tak môžme jebať hviezdy! A prsia žien a veľké plány a hordy peňazí a gratulácie a hordy známych a hajzli a harpye a
všetko sa stratí v tme, keď Veľký barman tu zhasne svetlo (tu zhasne svetlo, zhasne svetlo).
