Alba s touto skladbou:
Posadnutosť,
všetko je možné keď uveríš tým príbehom,
tak pozeraj mi do očí a nemysli na iného,
nakláňaš sa dopredu, pohľady nám privrelo,
počúvaj tie slová presne ako to vyznelo,
dôvera je prvoradá, musíš mi veriť,
poď sa mi zveriť aby som ťa mohol zmeniť,
podávam ti ruku a čakám už len kedy,
nech splní sa to, a každý uverí!
v tú zakliatu noc, čo ju odklial ten bozk,
ja som bol tej noci hosť, kde vítal ma skvost,
všade naokolo oheň a pálil sa most,
vedeli sme to obaja nik nepovedal dosť!
len básnik sa opýtal to či sa to smie,
a len diabol to vedel že odíde jak tieň,
po dokonalom výstupe zrazu padla opona,
bez potlesku odchádza a druhý je na kolenách.
ref
zakliata noc, čo napísala román,
krvou hlavnej postavy a dýkou do rán,
tá zakliata noc, mocná než korán,
bol som tam ja a bola tam aj ona?
a pre mňa sa končí a bolo to o nás,
ref
chladom neroztopíš lad, chladom nezastavíš hlad,
prečo sa ma teda chladom presviedčaš nemať ťa rád,
prečo si ako iskra ktorá spôsobuje katastrofy,
stačí iba jedna a mne horia všetky metafory
lavína otázok v hlave sa pletie,
raz ma do ľava raz do prava vedie,
topím sa na dne v záchrannej veste,
kto mi tu pomôže anjeli kde ste!
zakliata noc áno tá nepozná pravidlá,
je to ako viera ktorá svojich ludí zabíja,
kto si myslí že je ten čo chytí sa kormidla,
spustí na ňho paľbu pravdy a pochvíli nabíja,
rozdeľ ju na sto častí aj tak sa končí smut-ne,
dá ti iba trochu z toho čo z teba si ut-ne,
na ňu aj tak nezabudneš kým nevíde slnko,
a či prestane biť to, čo pre ňu tak tĺklo.
v tú zakliatu noc, kde vítal ma skvost,
všade naokolo oheň a pálil sa most,
chvíľu som bol ten, čo chytil sa kormidla,
spustila sa paľba pravdy potom znova nabila,
lavína otázok v hlave sa pletie,
raz ma do ľava raz do prava vedie,
na ňu aj tak nezabudnem kým nevíde slnko,
a či prestane biť to, čo pre ňu tak tĺklo.
