Ticho pred búrkou, vonku je dusno
a chodím po meste. Vidíš ma? Tu som.
A vážne si pripadám ako ten Samuel,
tiež išiel takto, keď som ho videl minule.
V noci a sám, bez obrazu len rám,
sem a tam, ako vojak v poli, ako v prázdnom dome trám.
Sám so sebou tvoril pár, do tmy ukrytá jeho tvár
a ľudia nedokážu pochopiť - si myslia o ňom, že je kár.
Má iba mikinu, pár vecí po kapsách,
batoh, v ňom túžba, ktovie, či dočká sa.
Keď cíti zimu, tak zapáli cigu,
postaví sa k lampe a oddýchne si chvíľu.
Tak ťahá svoje kroky ako v šachu figúrky,
prídu ti choré jeho večerné potulky.
On to má na háku a pokračuje v ceste,
tiež som ho videl, bo býva v našom meste.
Jeho meno je Samuel Tár.
Je to Samo Tár, samotár.
Spí sa nám sladšie, vtedy, keď nebo plače
a on vtedy ožíva, najďalej doskáče,
ako to vtáča, cíti jak ho dážď zmáča
a nerieši, len z nohy na nohu kráča.
Stalo sa niečo, prečo mu preplo v hlave
a blúdi, bo je smutný, sám a v noci práve,
možno len chce pokoj od celého sveta,
preto iba chodí, bo v ňom nemôže lietať.
Ako pristávaciu dráhu lemujú lampy chodník,
pred sebou križovatka, ktorý je ten vhodný?
Nad nami mesiac, jeho žiara, sme tak voľní,
básnik je o tretej ráno v parku, jak je pomník.
Sychravá noc a postava v tme,
silueta človeka, čo stráca sa v hmle.
Neprosí o tvoju pomoc, nevieš, čo je krutosť,
nechce ten tvoj súcit, či falošnú ľutosť.
Cez deň sa trápi a v noci zas trpí,
tie ulice sú zakliate, v tom meste zase prší.
Hľadáme lásku a nájdeme love,
väčšine to stačí a nie je to nič nové.
Sa strácame sami, ľudia sú samotári,
už vieš, kto je Samo ? A len tak medzi nami
v rozbitom zrkadle je Samuelov odraz,
môže to byť o tebe a môže to byť o nás.
To ja som ten Samo, keď myšlienky mám tmavé,
to ty si ten Samo, nevrav, že nie, zdanie klame.
On je ten Samo, chvíľa ťažká, chlieb sa láme,
ona je Samo a sami do tmy utekáme.
Ja som ten Samo, keď myšlienky mám tmavé,
to ty si ten Samo, nevrav, že nie, zdanie klame.
On je ten Samo, chvíľa ťažká, chlieb sa láme,
ona je Samo, a tak do tmy utekáme.
