Komnata smútku
Ozveny spomienok umlčujú tú hodinu,
umlčaný v reťaziach silnej mysle klesám,
viac už nechcem byť spojený, zlepený s kotvou smútku,
no konečne som sa dočkal vyslobodenia- po odchode.
Vypil som príliš veľa z pohára nádeje?
Vzal som si radosť z márnivosti zaúdel?
Pretože môj boj proti prázdnej bolesti – táto smrť, otrava nepokojom,
je všetko čo zostalo – ten je môj.
V mojej samote rozhodne viem,
že nemám nikoho, komu by som ďakoval, len sebe,
to je dôvod, prečo som ticho,
keď sa slučka sťahuje okolo môjho krku.
Tlmenie svedectiev nemôže poskytnúť pokoj,
obyčajný človek na zhromaždení pohrebného chóru nikdy neuvidí
svet strateného,
ktorý som stvoril vlastnými rukami.
Toto prudké strhnutie k bránam smrti,
kráčajúci učeň v udusenej, zaslzenej službe (ako v kostole),
ovládaný od úsvitu času,
ale niečo som niekdy nenechal ísť – bol to smútok.
V mojej samote rozhodne viem,
že nemám nikoho, komu by som ďakoval, len sebe,
to je dôvod, prečo som ticho,
keď sa slučka sťahuje okolo môjho krku.
