Alba s touto skladbou:
Ten istý tanec,
Na výlete v Andarktíde v stredu, kdesi blýzko pólu.
Brzdím, hádžem bielu čiapku na ľad v ostrom slnku.
V cvhíli vdzuch kvíli živo, ako clivá tenká struna.
Rýchly a nečakaný striehnúci modrooký
chvie sa ten tvoj ladne plachý hlas.
Počuješ ma? Ako sa máš? Spojili nás.
Tak ako vždy vo sne
odrazím sa mäkko zo dna dobrej mysle,
v jedinú pravú chvíľu nezaváham - predĺžim skok v let.
Predo mnou stále ďalej iskrí
rozostupujúci sa vytúžený jasnomodrý breh.
Rýchlo letím, šepocú mi ľahké svaly,
že breh je už vo mne.
Že breh je dnes sen čo snívam.
Je to jasné ako slnko.
Kam som len dal oči!
Veď som to od jakživa nevidel.
Ako moja biela hlava v čerstvom snehu,
je to jasné, nemám oči a breh nie je,
nie je mama, tak ako ty nie si
zo šumiacích sypkých zrniek času
s vodou umiesená, premenlivá, modrooká, zabitá a pominutá.
A je to tu ako vždy vo sne.
Chcem sa náhle s tebou hrať
predo mnou sa stále ďalej rozostupuje
a kamsi mizne tvoja bledá modrooká tvár.
Rýchlo plávam proti prúdu
až po dávnu rozprávočku z nedeľného rádia.
Až po tvoju teplú rannú posteľ.
S prudkou vôňou noci hľadám, všade volám. Niet ťa.
Kedy si sa stratila?
Už sa na to nepamätáš.
Piesočný prúd ticho šumí,
všade vo mne biela tma, žiarivá tma bez teba.
Nie si viac sktočná.
Letný vzdušný prúd sa sám ticho valí ďalej.
Ani on si už nespomína komu si sa stratila.
Nedá už s tebou hrať.
Si stratená modrooká.
Keď tu nie si, teda aspoň ukáž odlesk jasným prstom,
kto a kde som ja.
Na výlete v Antarktíde v stredu kráčam ďalej k pólu.
Každým novým krokom stieram ostré slnko z ľadu.
Polárny vdzuch zvoní divo, ako tep horúcej krvi.
Striehnúci, premenlivý, neodvratný, blízky a nečakaný,
ako strach z pádu.
Jasným prstom mieri na mňa modrooký život.
Tak ako vždy vo sne.
