Alba s touto skladbou:
Ten istý tanec,
Dnes v sobotu na svitaní
a takmer na konci mája.
Ťa zas volám Bože,
bez slov sa zas s tebou spájam
a modlím sa ako len viem
za čiusi spraznenú dušu,
za snivé semeno
žiariace v bielom vzduchu.
Za živé semeno.
Za číre semeno,
ako nedozierná číra detská otázka.
Nech prilieta na to miesto, kde ostane navždy.
Zo seba nech sa rodí v prudkom jarnom daždi.
Nech vniká do tela zeme, nežne a hlboko
Nech sa telo oplodnené premieňa na oko.
Na oko, čo vychutnáva vôňu a hlas svetla.
Na oko, z ktorého k nebu spiaca riasa vzlietla.
Na oko, ktoré je roztvorené ako živá kniha,
čo jedinou stránkou kreslí bezhraničný príval,
celý šíry biely svet,
ktorý je storm, čo dýcha,
ktorý je strom, čo horí.
Ó, môj Bože
nezrodený, nehyhúci,
nijaký poryv vetra,
nijaký hnev, či pýcha
nech ho neznásilní,
nech ho nepokorí.
A zemetrasenie,
tá zimnica tela,
nech ho nevyženie,
nech ho nepohltí.
Do tela dnes vrastá pevne na závratnej bielej púti.
Nech ako blesk v noci kvitne a prebúdza spiace včely.
A kvetmi nech vanie vánok, kým ich všetky neopelí.
Nech v pálčivom svetle dáva hlbokú útechu tieňa.
Nech všetky bolesti lieči prasila jeho kmeňa.
Nech bez konca nežná žena sa v ňom rozprestiera.
Nech pod ním usína zľahka pradávne neviedné zviera.
Nech uprostred striasa priezračné živé plody.
A všetko, čo nimi žije, nech sa znova rodí.
Zo seba nech sa zas rodí divoko a smelo.
Na oko nech premieňa sa celé biele telo.
Na oko, čo vychutnáva hlas a vôňu sveta.
Na oko, z ktorého k nebu jarná dúha vzlietla.
Na oko, ktoré sa kdesi stráca, ktorého už takmer niet,
s ktorým sa rozplýva a mizne celý šíri biely svet.
Dnes v sobotu na súmraku
a takmer na konci mája.
Už po stýkrát volám Boha.
Voláme ho bez slov dvaja -
tvoja duša a ja.
A prosíme a povieme
za náš, ešte spiací pár,
za klíčivé semeno,
čo preteká bielym telom.
Nebeských aj morských hlbín,
riečišťom horúcej krvi,
za večnosť aj všetok čas.
Nech tušíme, čo tkvie v nás,
nech uzrieme, čo bdie v nás.
Nech sme tým, čo už zrie v nás
a ticho ako plameň v krbe praská.