Alba s touto skladbou:
Do tla,
Po odvrátenej strane dlhej ostrej letnej trávy
zľahnutej pozdĺž rozmazaných ciesť a vyľudňujúcich sa
diaľníc, plných čerstvo planúcich havárií,
už steká do nás po horkých kvapkách nočný prúd.
Spod meravejúcich vecí v úzkych uličkách, v zabudnutých kútoch,
v preliačinách, v podpazušiach a pod jazykmi
sa prehlbuje tieň.
Jagavá rieka kamsi prudko odteká
a odhaľuje holé plytčiny, suché, divo zvráskavené dná.
Odkiaľsi z bezčasia sa valí na nás nočný prúd.
Suché slnko noci
hltá vlhké slnko dňa.
Nik z nás ho nespozná bez sĺz.
Horeznačky, v čistej chladnej posteli počujem tanky
ako v dávnej pekelnej reportáži, odpočívajúcej
v horúčkovitom rukopise skoro na večnosť.
Nočný prúd vniká do nás
a plaví so sebou veci a hlasy,
prvé prázdne nočné posunky, tiene tých posunkov aj ich
presné zväčšenie,
holý strach z nahoty vidiacich očí,
strach z vlastnej masky v nahom zrkadle,
strach z vlastnej jazvy v cudzej tvári,
tváre bez tiel, telá bez tvárí, ruky a nohy
bez tiel; kostry dejov nespojené do ľudských tvarov,
prsty a ústa, sliz, kosti, tvary bez ľudí.
Peklo tých všetkých nezmyselných každodenných úkonov
našich vlastných ťažkých dutých sôch,
v ktorých sa, na samej temnej kyslíkovej hranici,
vlečieme ďalej k vlastnému suchému brehu
bez spánku a bez sna.
Aj sova na ich božskom pleci je slepá. Samú seba
rozožiera hrdza nočnej tmy.
Pohľady ťažknú. Čosi železné
nás od pradávna tlačí v každej košeli.
Zovretie, ktoré nie je objatím.
Tanky stoja.
Dvadsať rokov stoja tanky vo všetkých
nočných hlavách ľudí. Nehybné pásy
nám na chrbtoch tetujú
drviace prázdno, ktorému hovoríme čas.
Zovretie, ktoré nie je objatím. Muž
vniká do muža prostredníctvom
vystrelenej guľky.
Nočný prúd vniká do nás.
Nočný prúd vniká do nás. Osvetlené
telefónne búdky bez slúchadiel. Nežijem
nikde. Nebývam tu, len tu prespávam.
Moje bezvedomie je iba rýchly nočný taxík
bez svetiel a bez čísla, ktorý ma preváža
skratkou vždy znova späť, z prvej noci
do prvého dňa.
Vlhké slnko noci
hltá naho slnko. A mňa.
Nik z nás sa nepozná
v tom slepom zovretí. Kŕč v lebke. Temný príliv.
Peklo je na dosah.
Zovretie, ktoré nie je objatím. Uprostred absolútnej tmy
bez jediného pohladenia, bez objatia, bez bozku,
bez dotyku kože, bez stonu, bez výrkiku
vnikám do roztvorenej vlhkej nočnej brány vagíny
a súčasne ňou vychádzam - znovuzrodený,
znovuzrodený, zrodený znovu, celkom
odznova vo vlhkom slnku noci plodím
mokré, ešte slepé slnko svojho dňa.
Ťažká voda plodu už pomaly cúva
k svojim prameňom. Nočná tma
cúva a pohlcuje jej rachot.
Jej rachot cúva a pohlcuje tmu.
Tanky sa pohli. Tanky cúvajú
vo všetkých nočných hlavách ľudí.
Nočný prúd cúva. Slnko nás vidí
a tak nás znovu plodí celých.
Sme vnútri svetla.
Sme vonku.
A sme dnu.
Sme dnu a sme vonku.
Sme vonku a sme dnu.
Horeznačky, v čistej chladnej posteli
počujem takny ako v dávnej pekelnej
reportáži odpočívajúcej v horúčkovitom rukopise
skoro na večnosť.
Počujem tanky.
Kamsi v nás cúvajú.
