Alba s touto skladbou:
Na ceste domov,
Na okraji rozblikávajúceho sa sídliska,
ktoré bežiacími pásmi večrných ciest,
popamäti a monotónne nasáva späť svojich
s dňom dotlievajúcich, uponáhľaných
a domovachtivých ľudí,
na ceste domov, uprostred kvílivej zákruty
s ľahkým mrazením cítim,
ako sa tenučným kovovým nechtom zarýva do mňa
presne predpovedané a takmer úplné
zatmenie Mesiaca.
Sadza v nás spieva. Spoluúčasť
sa nestráca. Ó, luna, bledomodré blúznenie
sa nekoná. Premietame sa celí
na nahé plátno tvojho prízračného kina.
Ten chvejúci sa chumáč špiny,
spočívajúci ako úzkostlivý púder na tvojej
napnutej a necitlivej koži,
je náš tieň.
Tieňový box v hlave. Gong. Farbí ťa protiúder.
Náš tieň sa vrhá na Mesiac -
aj s tenkým tieňom dychu, ktorý
mi krdlo zviera,
aj s tieňom psa, ktorý práve
zbesnel v meste plnom benzínových výparov
a teraz slepo trieli von do nejestvujúceho lesa,
v mechanických zuboch drviac syntetickú kosť,
aj s postupujúcim hluchým tieňom noci,
gumujúcim v nás
detskú kresbu, ktorej trilkujúce tvory a tvary
sa s ranným svetlom bez zmeny nemôžu vrátiť
na svoje miesto do vymysleného lesa,
aj s tieňom dnešnej nezmyselnej
dymovej hádky, v ktorej sme si navzájom
upreli jasné oči,
kráse pehu a pravde nos,
aj s tieňom každého zvíreného zrnka prachu
v nás,
aj s tieňom bližšie neidentifikovateľného
výbuchu,
aj s najhlbším vlastným tieňom, ktorý
nás páli v tuho zatvorenej dlani,
aj s beztvarým letmým tieňom na stene,
pred ktorým si deti vždy znova skrývajú hlavu pod vankúš,
s pomalým tieňom mojej ruky,
sunúcim sa ako myslený dotyk
spiacej milovanej hlavy,
ktorá sa nepokojne obracia, lebo aj v napätom
spoločnom prerušovanom spánku bez snov
vie spolu s deťmi, koľko ťažkej bielej práce
nás denne stojí úsilie nebyť zlí.
Ó, temný protijazdec. Tvoj protináraz
nám nahé tváre čiernym fotobleskom osvetlil.
Na okraji rozblikávajúceho sídliska,
ktoré bežiacimi pásmi večerných ciest
popamäti a monotónne nasáva späť svojich
s dňom dotlievajúcich, uponáhľaných
a domovachtivých ľudí,
na ceste domov, uprostred kvílivej zákruty
s ľahkým nrazením cítim,
ako sa tenučkým kovovým nechtom zarýva do mňa
presne predpovedané a takmer úplné
zatmenie Mesiaca.
Sadza v nás spieva. Spoluúčasť
sa nestráca.
