Televízna veža konečne zmĺkla. Kuvik to vraví.
Nemaj strach. Prastarý muž, zvrásnený ako jašter,
ju fixuje privretým okom a vysiela ďalej
svoju hladkú melodickú dlhovlnnú myseľ
v ľahkých, čím ďalej tenších škrupinkách.
Ďaleko, na opačnom brehu času
to zachytáva chlapec a klesá na dno otázky,
ktorú ako svoju odpoveď jediným pohľadom
hravo vracia späť: "Všetko som rozlúskol. Ale prečo
je vo všetkých tých krásnych vzdušných pingpongových loptičkách
stále len číre prázdno, prázdno, prázdno"?
Môj chápavý úsmev je v tomto bláznivo melancholickom príbehu
poruchou na tvojej bezchybne žiariacej obrazovke,
ktorá ti ukazuje vždy iba krvmraziacu a katastrofickú
budúcnosť.
Ty si v nej zrazu opäť iba dávne, predčasne zrelé
vyľakané dievčatko bez prítomnosti, ktoré tú priepasť v sebe
nevie vydržať ani prehltnúť.
Ja som v tom všetkom iba zachmúrený vážny muž bez kravaty,
a celkom nezištne ti meliem rovno do ucha
to isté, čo som vždy radil Katke, keď bola malá,
v noci u lekára, alebo keď sme sa v lunaparku
rútili spolu priepasťou voľného pádu bez koľajníc
a bez brzdy:
"Zatvor oči, drž sa ma a jač!"
Tak zatvor oči. Drž sa ma. A jač.
Televízna veža konečne vzbĺkla. Kuvik ťa zdraví.
Nemaj strach. Prastarý muž, zvrásnený ako jašter
ju fixuje privretým okom a vysiela ďalej
svoju hladkú melodickú dlhovlnnú myseľ
v ľahkých, čím ďalej tenších škrupinkách.
