Alba s touto skladbou:
Harakiri,
Ten istý tanec,
Dosť bolo cudnosti, čo ju stále kazí.
Vynesme svoje tromfy, oživme túto párty.
Ak máš, tak si pridrž klobúk, pofrčíme s kopca dolu.
A hrajme bez zlosti. Tu sú moje karty.
Doma som nepočúval, v škole som sa neučil.
Preto sa neviem chovať, preto som ostal sprostý.
Stále som vyrušoval, s dievčinami koketoval,
onanoval, fajčil, slopal, donášal na kamarátov.
Zázrak, že mám zdravé kosti.
Narobil som kopu detí, semafór na STOP svieti.
Pretože som rozmaznaný, tak ako to chcela mama,
možno ma ľahko klamať.
Lenže ja lož potrebujem, pretože na nej spočívam.
Luhám ako istá krásna dáma.
V každom vidím iba seba, nič iné v tej lebke nemám,
vlastne pardón, ešte dieru, kadiaľ strkám kusy sveta do mašiny,
z ktorej sa sypú mince.
Každý deň ich prepočítam, ženiem sa za každým sústom.
Nádherné zlaté mince, také nemá nikto iný,
a keďže príjsť o ne nechem, nerád tu vidím hostí.
Nik nemusí vidieť bordel, ktorý mám v domácnosti.
Milý priateľ, tento môj holý život už na prahu dospelosti
je zhola bez dôstojnosti.
Dosť už bolo strašnej hanby. Hľadám recept jak sa spasiť.
Kadiaľ chodím, tadiaľ zháňam, špehujem a lovím u tibetských mníchov.
Ó, ako by bolo krásne rozplynúť sa v pokore,
ako čistá slza v mori, ako kvet čerešne v splne
explodovať pýchou.
Lenže nie som kvet čerešne, ani čistá slza.
Som len jeden rozmaznaný, rozháraný chumaj.
V lebke mi už chvíľu víri myšlienka na harakiri.
Predtucha okamihu.
Ďalej už v ostrom strihu.
Roztváram čínsky nožík,
páram si ostrím brucho,
zvŕtam čepeľ v mieste hara.
Tebe sa zdá, že táram.
Až sa z chuti vynadívaš, keď už budem vykúpený
zbav ma tej hlúpej driny. Šikovne mi zotni hlavu.
A ten neúnavný mozog pokojne predhoď supom -
páchnucím mrchožrútom.
Nech je raz užitočný, nech im je len za potravu.
To sú všetky moje tromfy. Ako sa ti ráta párty?
Mám tu ešte prázdny rukáv. To sú moje karty.
A ty?
