Alba s touto skladbou:
Nové mapy ticha,
Hmlistý deň, hmlistý deň,
včera bol deň plný hmly,
hmly, v ktorej nevidieť,
hmly, ktorú nevidieť.
V hmle, ktorú nevidieť,
letel som za tebou, bežal som za tebou,
pristál som na dlažbe
pri veži plnej bijúcich orlojov.
Nestretli sme sa - len o vlas, len o vlások,
len o malú pochybnosť, len o malú zimu,
o malú nevieru,
len o vlas, len o minútu, čo znie sto rokov,
v hmle, ktorú nevidieť,
v meste, ktoré zrazu je celkom neznáme a iné,
akoby som si ho práve len vymýšľal,
aj seba práve v ňom,
aj teba v ňom - neviem kde.
Všade je plno modrých svetiel.
V ušiach mi šumí ako pri zlom pristátí.
Ulice sú plné prázdnych telefónnych búdok
s hrubými knihami, plnými čísiel a mien.
O tebe mlčia.
V studenom hoteli,
v izbe s tichou vodou a s prázdnym zrkadlom,
s prázdnou bielou skriňou,
s bielymi dverami,
takými veľkými, akoby mal nimi práve niekto vojsť,
v ohlušujúcom tichu,
nespím a načúvam,
nespím a mám pocit,
že prestávam žiť.
Hmlistý deň, hmlistý deň,
aj noc bolá plná hmly,
v ktorej som dovidel
na dno letísk a dní.
Lietadlá pristávali na poslednú chvíľu,
ťažko sa dotýkali neústupnej pláne,
v hmle, ktorú nevidieť,
s širokým úsmevom pristál som na bruchu.
Ráno je všade plno modrých svetiel.
V ušiach mi šumí ako pri prvom vzlietnaní.
Nechávam ti odkaz na všetkých hodinách:
"Som tu,
som tu, letím a blížim sa,
blížim sa, blížim sa, blížim -
bližim sa k tebe."
Tak znova začínam.
V hmle, čo sa rozplýva,
letím zas odznova,
letím môj jedniný, moj ranný let.
V hmle, čo sa rozplýva,
už mám čo skrývať,
už mám v nej čo stratiť.
Letisko neprijíma.
V tej hmle, čo sa rozplýva,
letím, no nepoznám
spiatočný let.
Nestretli sme sa - len o vlas, len o vlások,
len o malú pochybnosť, len o malý chlad,
o jedem malý strach,
len o vlas, len o minútu, čo znie sto rokov
v hmle, ktorú nevidieť,
v meste, ktoré zrazu je celkom neznáme a iné,
akoby som si ho práve len vymýšľal,
aj seba práve v ňom,
aj teba v ňom - neviem kde.
