Alba s touto skladbou:
Ten istý tanec,
Podelím sa s tebou o dva dary karmy,
od dva staré krámy - nechcené darčeky.
Tak ako sa delím, tak som sa vždy delil,
tak sa deliť budem, možno že naveky.
Bez slov ti porozpávavam,
ako si to cik-cak šinú bradatí pustovníci,
dvaja starí kamaráti, plece pri pleci.
Jeden plavý, jeden tmavý. Skadiaľ a kam idú
to aj mňa zaujíma.
Ako si to cik-cak šinú
po dážďom spláchnutej ulici.
Jeden tmavý, jeden plavý, vo veži im zvonia zvony,
až mi z toho duní hlava.
Všade naokolo hučí, pulzuje a do dňa bliká
neznáme snivé mesto uprostred akvária,
riečného akvária bez brehov a bez dna -
Bratislava na belasom jarnom nebi.
No a naši kamaráti,
jeden tmavý, jeden plavý
si to ďalej cik-cak šinú
z kadiaľ ich to vyrazili.
Popod obraz namätení
možno majú kocovinu.
Že si nôtia divnú pieseň
hrdelnú drsnú pieseň -
nápev bezozmeny
zložený zo samohlások.
Počúvaj to.
Druhý hláskuje v duchu
ako nôž ostrý krik vtáčích očí
zväzkami brál a ozvien
v neúprosnej nehody, v ktorej blčí živý plameň.
V ňom to horí.
Planý k tomu v duchu spieva
v mĺkvej jaskyne tkvie,
priezračnú osamelosť,
detský úžaz, obdiv.
Obaja kamaráti
utiekli svojej žene.
Budia tým značné
verejné pohoršeie.
Mesto ich síce zatiaľ berie,
ale dosť prísne.
Dunaj sa rehoce
až z toho vyschne.
Dar prvý.
Lenže to mi nestačí,
vravím si v mene Božom.
Musím z toho spraviť pieseň.
Na metle tohto svojho
celkom zbytočného skutku vyletím zo seba do neba,
ktoré si pružne vzdychne a mrští ma späť.
To všetko sa deje naraz,
v hlave duní jasný náraz.
Ako som si strmo vletel hlavou do hlavy.
Divný biely svet.
Divný biely svet.
Počúvaj čo v ňom zvučí.
Ticho sa usmievaš,
kým si ja zaslzím.
Divný biely svet.
Dar druhý.
A nezbední gutentáci,
pár starých kamarátov
si to po dne rieky šinie
ako Frigo na mašine.
Plece pri pleci,
stolček prestri sa,
hrnček, čo sam varí.
Už neviem, ktorý je ktorý.
Jeden blond a jeden tmavý.
Dve staré haraburdy,
nevyhnutné dary karmy.
Možno, že sú pomätení
už asi na veky.
Nôtia si.
Ó, darčeky.