Alba s touto skladbou:
Ten istý tanec,
Na zemi nechávam láskavú šíru posteľ
a tlmený hukot bytu s knihami,
starými kazetami a rybičkami,
čo stále neochvejne blúdia
po svojich čírych vpred zjednaných dráhach svojich vysvietených
priehľadných tichých väzení,
ako tušený nežný hrot môjho čínskeho pera.
Po čistom bezodnom liste bieleho papiera,
na čistom bielom stole, pri čistej bielej, zľahka priechodnej stene,
čo stále spolu s nami trvá, trpezlivo ďalej do ďaleka hĺbi
vždy kamsi miznúci a znova rodiaci sa
jasnozrivo slepý pomaly svištiaci modrý púštny brod.
Bránou a po niekoľkých schodoch
prechádzam na asfaltovú ulicu
plnú áut a ťažkých valiacich sa nákupných tašiek
vlečúcich za sebou mrzuté napoly spiace veľké deti,
ich citlivé bytosti.
Deň čo deň tou istou vychodenou, už skoro zodratou cestou.
Okolo dvoch nedočkavo živých strakatých psov
s jasným rodokmeňom a vlhkými nosmi
vrúcne ponorenými až celom do stredu ich tajných tmavých hviezd
žiariacich spod strmo ponad obzor namierených napätých lukov
ich vstýčených chvostov.
Viečkom vysielam rýchly vďačný pozdrav -
tým harmonickým nevšímavým psom s jasným rodokmeňom
a v zápätí ma odzdraví zamyslený záškolák,
čo v lomoziacom tichu práve s odhodlaním Budhu
a so sklopenou hlavou dvíha pravú nohu ponad
od nikiaľ nikam natiahnutý už asi nikým nestrážený,
nepochopiteľný, neskutočný a už aj dávno zabudnutý drôt.
Lúčim sa zhovorčivo, zas na veky udiveným, skamenelým záškolákom,
kráčajúc, akoby nič, po širokej ceste ďalej smerom k pošte
pre balíček kníh.
Ba čoraz zreteľnejšie cítiac pri tom,
čísi neúprosne nežný, neodvratný oceľový hrot
v bezbranne pulzujúcej jamke pod svojou prsnou kosťou.
