2c76
hovoríš pomaly
nerobí sa nič
slovami mrháš čas
vidím tvoju nemú tvár,
unikáme
to, čo si spôsobila
zanechalo ten neutíchajúci pocit v nás
približuješ sa
ten tlak v mojich ústach
približuješ sa,
si blízko
moje tri krátke vdychy vánku,
tá „večnosť“, hľadá blaho
a pochabo odchádza
a ty ešte nevieš o
mojej povinnosti zniesť ju zo sveta...
obrazy, tvoriace mi spoločnosť,
z ich okrajov sála nádych tepla
ak iba touto púťou sa nachádza krása,
iná pieseň
zakaždým si to ty
ako zmytá krv zo schodiska
uvedomujeme si to obaja,
všetko leží pred tebou
keby si len vtedy prezradila
ako ťa zniesť zo sveta
obava z topenia
nebojím sa smrteľných moci vôd
prichádza ku kraju postele
šesť podôb by ťa rado v bezpečí vidieť
iba raz stretneš toho tvora
a prikáže ti, zniesť ju zo sveta
zniesť ju zo sveta
to je ten človek, miloval ho
brodí sa púšťou
vyťahuje tvory,
mŕtve teľa
priamo z maternice
celou váhou padá na zem
neschopný zničiť ďalší život
neschopný zničiť ďalší život
neschopný zničiť ďalší život
nemyslelo sa to zle
azda to bol nejaký priateľ
priťahujem si ťa putami
chcem ťa
vraví – nechaj moje ramená ramenami,
vnímaj nebo!
a nebo naberá nádych čierna
a nebo naberá nádych čierna
túžim pocítiť ju
túžim pocítiť ju
prosím ťa, zacíť ju
prosím ťa, zacítiť ju
zakaždým, ak sa pozriem na cestu do
neba, vidím ju odchádzať
mohla byť pomalšia
mohla byť hocikým
ibaže ona bola tou ľahkou
mohla byť hocikým
ibaže ona bola tou ľahkou
vzdávam sa boja, čo som bojoval
je to iba pomalá hra
nádherná a zároveň odporná
jej tvár ostáva rovnaká
jej tvár ostáva rovnaká
jej tvár ostáva rovnaká
nádherná a zároveň odporná
stále rovnaká, rovnaká
rovnaká
pozeráš na slepú uličku
pozeráš na slepú uličku
Prišiel si na tú zákernosť?
anjeli padli
povstali....
ako hovorievali,
vpadol by si
dopomôž mi iba na jediný deň
byť tvojou matkou
vleťme do ďalekých kostolov,
ktoré zvykli zbožňovať
