Nech si len ľudia hovoria,
že nie som dievča z kláštora,
že ráno neviem,
kde práve vstávam.
Vraj som bankomat na chvíle rozkoší,
plynúci hriech z Prahy do Košíc,
že rada beriem aj vtedy keď dávam.
Nemusím sa už nikdy viac hadov báť,
čo viem ti ja sľúbiť, nikto nevie ti dať,
aké si to spravíme tak také to budeme mať.
Svet na mne zlosť si vybíja,
že kamasutra je moja biblia,
že mi chýba len pár posledných strán.
Že nie som otrokyňou morálky
a mávam túlavé topánky,
som tŕňom v očiach naších starých mám.
Nemusím sa už nikdy viac hadov báť,
čo viem ti ja sľúbiť, nikto nevie ti dať,
aké si to spravíme tak také to budeme mať.
Nemusím sa už nikdy viac hadov báť,
čo viem ti ja sľúbiť, nikto nevie ti dať,
aké si to spravíme tak také to budeme mať.
Svet na mne zlosť si vybíja,
že kamasutra je moja biblia,
že mi chýba len pár posledných strán.
Nemusím sa už nikdy viac hadov báť,
čo viem ti ja sľúbiť, nikto nevie ti dať,
aké si to spravíme tak také to budeme mať.
Nemusím sa už nikdy viac hadov báť,
čo viem ti ja sľúbiť, nikto nevie ti dať,
aké si to spravíme tak také to budeme mať.
